image

Spoveď

Sviatosť zmierenia sa v našom farskom chráme vysluhuje polhodinu pred sv. omšou. Pokiaľ je možnosť, aj počas nej.

V prvopiatkový týždeň spovedáme od pondelka do štvrtku od 17.30 a na prvý piatok v mesiaci od 16.00. Spovedáme aj pred rannými sv. omšami ccas 30min. pred sv. omšou.

Chorých v penziónoch spovedáme vo štvrtok pred prvým piatkom v mesiaci od 9.00. Ostatných chorých po sídlisku na prvý piatok od 9.00.

Na požiadanie a po dohode vás vyspovedáme kedykoľvek aj po sv. omši.

 

ČO JE SVIATOSŤ ZMIERENIA

Volá sa aj:

  • Sviatosť obrátenia, lebo sviatostne uskutočňuje výzvu Ježiša na obrátenie, návrat k Otcovi, od ktorého sa človek vzdialil hriechom.
  • Sviatosť pokánia, lebo posväcuje osobný a cirkevný proces obrátenia, ľútosti a zadosťučinenia kresťana - hriešnika.
  • Sviatosť svätej spovede, lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti.
  • Sviatosť odpustenia, lebo kňazským sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi odpustenie a pokoj.
  • Sviatosť zmierenia, lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje .

Slovenský výraz „pokánie “ vysvetľujeme ako zmenu života k lepšiemu. Ide teda o osobný čin obrátenia hriešnika.


DEFINÍCIA ZMIERENIA:

  • Je to sviatosť, v ktorej nám Boh službou Cirkvi odpúšťa hriechy spáchané po krste;
  • Je to sviatosť, v ktorej Boh prostredníctvom kňaza odpúšťa hriešnikovi hriechy, spáchané po krste, alebo od poslednej spovede;
  • Je to sviatosť, v ktorej sa hriešnikovi odpúšťajú hriechy spáchané po krste skrze kňazské rozhrešenie, ak ich opravdivo ľutuje, úprimne vyznáva a má vôľu vykonať zadosťučinenie.


HISTÓRIA ZMIERENIA:

Cirkev od svojich začiatkov vystupovala zhovievavo voči kajúcim sa hriešnikom, ale postupovala tvrdo - až exkomunikáciou (vylúčením zo spoločenstva Cirkvi) voči tým hriešnikom, ktorí neboli ochotní obrátiť sa a konať pokánie.

V prvotnej Cirkvi bolo zaužívané dvojaké pokánie:

  • tajné: všetky ťažké hriechy, keď spovedník nežiadal verejné pokánie, rozhrešenie bolo udelené hneď po vyznaní.
  • verejné : napr. za hriechy: apostáza, vražda, cudzoložstvo ....

Od 3. storočia boli kajúcnici konajúci verejné pokánie zadelení podľa obsahu ich pokánia do štyroch tried:

  • Prvá trieda - plačúci - cez bohoslužby stáli pri kostolných dverách a vchádzajúcich so slzami v očiach žiadali o príhovor.
  • Druhá trieda - počúvajúci - bolo im dovolené zúčastňovať sa na časti bohoslužby slova.
  • Tretia trieda - kľačiaci - mohli už byť v kostole na celých bohoslužbách, ale museli kľačať.
  • Štvrtá trieda - stojaci - mohli byť v chráme na bohoslužbách ako ostatní veriaci, ale nesmeli pristúpiť k svätému prijímaniu.

Verejné pokánie sa zmierňovalo od 4. storočia a viac sa praktizovala individuálna spoveď u duchovného vodcu. Pokánie exkomunikácie  sa v rôznych formách udržalo až do 6. storočia. V 7. storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do Európy „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcnych skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom, medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti. Umožňovala zahrnúť do jediného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev používa v hlavných črtách až dodnes. Okolo roku 800 sa spovedníkmi stávali mnísi aj keď neboli kňazmi. V západnej Cirkvi sa určitú dobu praktizovala aj laická spoveď a to v prípade, že nebolo možné dosiahnuť kňaza. Hriechy sa vyznávali aj pred laikom. Od 13. storočia sa presadilo učenie o nevyhnutnosti kňazskej absolúcie a laické spovede zanikli.“

Napriek týmto zmenám, ktorými v priebehu storočí prešla táto sviatosť, rozoznávame v nej dva rovnako podstatné prvky:

  • úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého (ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie),
  • pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie.

Sviatosť zmierenia pre platné a hodné vyslúženie musí obsahovať nasledovné časti:

  • Spytovanie svedomia - na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Spytovanie svedomia - rozmýšľam, aké hriechy som spáchal. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov - v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov.
  • Ľútosť nad spáchanými hriechmi - medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“.

Rozlišujeme dva druhy ľútosti:

-    ľútosť dokonalú (caritatis contritio)  – z lásky k Bohu
-    ľútosť nedokonalú (attritio)  – zo strachu.

  • Predsavzatie nehrešiť - je pevné rozhodnutie človeka viac nehrešiť, vyhýbať sa hriechu a príležitostiam k hriechu. Predsavzatie je zahrnuté už v ľútosti, ale je dobré, keď sa aj vysloví.
  • Vyznanie - ide o vyznanie viny a ťažkých hriechov, ich počtu, druhu a dôležitých okolností je podľa učenia Cirkvi nenahraditeľnou a podstatnou časťou sviatosti pokánia.

Treba, aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté. Tí, ktorí sa snažia vyznať všetky hriechy, predkladajú všetky Božiemu milosrdenstvu na odpustenie. Tí však, čo vedome niektoré zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza a nemôže im byť odpustené.

Podľa prikázania Cirkvi:

- Každý veriaci, ktorý dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka. (IV. lateránsky koncil; KKC § 1457)
- Nikto nesmie vedome v stave smrteľného hriechu pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby veľmi ľutoval, skôr ako prijme sviatostné rozhrešenie, (len z vážneho dôvodu a keby nemal možnosť spovede).
- Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.

Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča.

  • Zadosťučinenie - sú to kajúce skutky uložené kajúcnikovi pri sviatosti zmierenia na odčinenie dočasných trestov a večného trestu.

Pokánie, má brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má zodpovedať závažnosti spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekania, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža. (Porov. KKC §1459 - 1460)

Spovedať sa máme:

  • úplne (u smrteľných hriechov udávame počet a okolnosti),
  • úprimne (sebaobžalovávame sa tak, ako nás obviňuje svedomie),
  • zreteľne (hovoríme tak, aby nás kňaz rozumel).

Po spovedi nasleduje predsavzatie - je to pevné a úprimné rozhodnutie chrániť sa hriechu a viac nehrešiť.

Kňazské rozhrešenie tvorí podstatnú zložku sviatosti zmierenia a je sviatostným odpustením spáchaných všetkých hriechov. Je nielen znakom uistenia o odpustení hriechov Bohom ale aj samotným sudcovským úkonom toho, kto koná v mene Ježiša Krista.
 
Rozhrešenie nielen poukazuje na odpustenie hriechov, ale ho aj spôsobuje. Udeľuje sa len ústne a prítomným osobám.

Kňaz môže odoprieť udeliť rozhrešenie pri sviatosti zmierenia, keď:

  • spovedajúci sa človek neľutuje svoje zlé skutky,
  • spovedajúci sa nechce, alebo nemá úmysel vykonať zadosťučinenie.


MATÉRIA ZMIERENIA:

Pri sviatosti zmierenia ide skôr o quasi  (kvázi) matériu, pretože ju tvoria akty kajúcnika:

  • ľútosť,
  • vyznanie hriechov
  • zadosťučinenie.

FORMA ZMIERENIA:

Formou sviatosti zmierenia sú slová (formula) rozhrešenia, ktorá sa používa v Latinskej cirkvi: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov + v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Amen.

ÚČINKY ZMIERENIA:

Cieľom a účinkom sviatosti zmierenia je:

  • Znovu zmierenie s Bohom - vlieva sa posväcujúca milosť a získava sa nárok na milosť pomáhajúcu.
  • Zmierenie s Cirkvou - napráva a obnovuje bratské spoločenstvo.
  • Pokoj duše - pokoj svedomia a veľká duchovná útecha.
  • Znovu oživenie zásluh - zásluha a dary získané dobrými skutkami v stave milosti posväcujúcej, sa ťažkým hriechom stratili (usmrtili, stali sa neúčinnými), znova ožívajú, prinavracajú sa. Odpustené hriechy už znova neožívajú, sú absolútne zotreté!
  • Odpustenie večného trestu, ak sme si ho zaslúžili.
  • Odpustenie dočasných trestov, aspoň ich časti.


Večný trest si zasluhujeme ťažkým hriechom. Odpykáva sa v pekle. Viacerými ťažkými hriechmi sa už trest neznásobuje, nepredlžuje, lebo je nekonečný - večný.
 
Dočasné tresty si zasluhujeme ľahkými (všednými) hriechmi aj ťažkými, po ich oľutovaní a odpustení. Dĺžka dočasných trestov sa novými všednými hriechmi zväčšuje - rastie.


Medzi mimo sviatostné odpustenie trestov patria odpustky .


VYSLUHOVATEĽ ZMIERENIA:

Vysluhovateľom sviatosti zmierenia sú jedine biskupi a kňazi. Sú viazaní aj za cenu obetovania svojho života zachovať spovedné tajomstvo. Spovedné tajomstvo je povinný zachovať aj tlmočník, alebo niekto iný, kto si spoveď zhodou okolností, aj nechtiac vypočuje.

Cirkev vyhlasuje, že každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Ani nesmie použiť poznatky, ktoré získal pri spovedi o živote kajúcnikov. Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimky, sa volá „sviatostná pečať“, lebo to, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva „zapečatené“ sviatosťou.

Niektoré zvlášť ťažké hriechy sa trestajú exkomunikáciou (napr.: potraty, vyzradenie spovedného tajomstva a pod), ktorá je najprísnejším cirkevným trestom, ktorý nedovoľuje prijímať sviatosti a vykonávať niektoré cirkevné úkony . Spovedník nemá právo žiadať vyjavenie mena spoluvinníka od kajúcnika.

Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva:

  • službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu,
  • službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany,
  • otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta,
  • spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný.

Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia. Má mať skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči tomu, kto klesol. Má milovať pravdu. Má sa za kajúcnika modliť, konať za neho pokánie a zveriť ho Božiemu milosrdenstvu.

 

PRIJÍMATEĽ ZMIERENIA:

Sviatosť zmierenia môže prijať každý pokrstený človek, ktorý po prijatí krstu alebo od poslednej spovede upadol do ťažkého alebo aj ľahkého hriechu.


* Kto úmyselne zamlčí pri spovedi (vo vyznaní hriechov) ťažký hriech, prijíma sviatosť nehodne a pácha svätokrádež.
* Kajúcnik (penitent) si má právo zvoliť spovedníka, zákonne schváleného aj z iného obradu - gréckokatolíka.
* Je dovolené spovedať sa v určitých špeciálnych prípadoch cez tlmočníka pri zachovaní predpisov CIC kán. 983 § 2 .

Vyznanie hriechov je vonkajším prejavom ľútosti kajúcnika.

Čo sa týka obrátenia, svätý Ambróz hovorí: „Cirkev však má aj vodu a má aj slzy: vodu krstu a slzy pokánia.“